|
Popis akcie:
|
Prekročenie hraníc Česko – Slovenských (píše sa rok 2008) - tvorby Vladimíra Plachého vystavuje neustálym otázkam milovníkov jeho obrazov - o jeho tvorbe, filozofii a osobnom smerovaní.
Rád by som zachytil, aspoň mne známu časť jeho umeleckého života.
Prirovnal by som to stope, ktorú zanecháva vo mne s citlivosťou jemu vlastnou.
Plachý sa nebojí modelovať realitu vo svojich obrazoch v mene celkového pozitívneho dojmu, ktorý ale nie je účelom. Je to harmónia kompozície, ktorá vyžaruje pozitívny náhľad na svet, na život a na ľudskú existenciu. Divák je vtiahnutý do tohto názorového sveta Majstra kompozície.
V jeho priestorových kompozíciách nie je nič rušiaceho, žiadny pohľad na mesto, v ktorom dominujú hranaté stavby – podvedome ich potláča s nadhľadom harmonizuje s prírodou.
Spomeňme päťdesiate roky a ich továrenský socialistický realizmus, v ktorých dravá nenásytnosť socialistického človeka – potláča, alebo ničí prírodné harmónie.
Plachému, - tomuto nadštandardne citlivému umelcovi sa podobné duševné pochody nikdy neodrazili v jeho tvorbe. V tomto obraze umelca je „ekologický“ a nadčasový. Harmónia, úcta k prírode, ku kvetom, ku človeku.....
Odkrýva svoje vzťahy „pohlazením“ a nie náznakom agresívnej expresie.
Istý nemecký znalec umenia označil Plachého ako romantika.
Nesúhlasím s ním, lebo Plachého tvorba nemá len romantický rozmer poznačený jeho citovými výbojmi.
Plachého „romantizmus“ vychádza s pevných filozofických mantinelov, s občasným odkazom na harmonický súzvuk s prejavmi viery a jej architektúre, ktorá prechádza v jeho diele do symboliky.
Jeho Krédo, pevne stojí na nohách kresťanstva, ktoré v harmónii s kresťanskou architektúrou vkladá do svojich obrazov.
Spomínam na jeho Kapličku u lesa, Kostelík......
Po reťazci kytíc, vždy sa vráti ku tomuto vyznaniu, obraz, ktorý je nám Stredoeurópanom veľmi blízky a považujeme ho za súčasť života.
Odraz jeho túžby po obecnej harmónii oprostený od subjektivizmu, - nie pretože sa to páči, ale preto, že je to jeho filozofický názor, je to súčasť jeho života.
Výber tém v jeho tvorbe, má tiež svoju genézu.
Téma vinice, víno, hudba našla v posledných rokoch v jeho tvorbe svoje pevné miesto.
Je to akoby „vinica Pánova“, alebo latinské: Óra et labóra. Modli sa a pracuj.
Bez práce neexistuje napredovanie, bez úcty neexistuje harmónia.
Aj to je súčasť našej tradície a obrazu európskej kultúry, ktorú dokázal včleniť do svojho diela.
Jeho tvorba je zdvihnutým prstom na zachovanie tohto súzvuku.
Keď porovnám jeho obrazy miest, osadlostí a usadlostí – so skutočnosťou - neváha s citlivosťou jemu vlastnou, preškrtať dejiny architektúry miesta, ktoré maľuje.
Nebojí sa poetizovať starú budovu so zničenou fasádou a dať jej svoj poetický rozmer.
V jeho umeleckom odraze, je tá budova krásna. Neničí, nebúra – poetizuje.
Ak použijem jeho slová – Nie je dôležité to, čo vnímame, ale to čo zostane v nás...
Plachý nepodľahol žiadnemu umeleckému štýlu, Plachý podľahol sebe...
Ak pozrieme do dejín svetového umenia je to cesta všetkých nadčasových umelcov.
Plachý je príliš silnou umeleckou osobnosťou, aby si to vôbec všimol.
Keby mu padli všetky pocty sveta ku nohám, aj tak by dal prednosť svojim myšlienkam vo svojom ateliérovom prostredí.
Veľmi rád by som „vtesnal“ Plachého do definícií článkov a poučiek.
Akosi sa mi to nedarí.
Zakaždým jedna odnož jeho umeleckých experimentov smerujúcich ku komplexnosti vnemu diela čúhá z jeho výtvarného batoha.
Zoberme do ohľadu jeho skúsenosti, ako profesionála žijúceho na prelome tisícročí. Pozná uzavreté diela klasikov maľby od Michelangela, cez impresionistov, Daliho či Picassa.
Pre dokonalé stotožnenie sa s výtvarným dielom musí byť divák v určitom vyrovnanom duševnom stave, bez exitácií, bez stresu.
Preto klasici s obľubou maľovali pre kostoly, pre bohatých jedincov, ktorí netrpeli časovými limitmi....
Ľudia dneška, sú akoby zámerom vťahovaní do tzv. „aktívneho života“ . Práca, počítač, šport, láska, láska ako šport – rýchlo a bez vzťahu – všetko podľa zásady, ako recyklovať mozgy.
Dav je ovládaný nie vlastným vnútorným životom, ale je vťahovaný do neustálych hier v ktorých myslieť- znamená prehrať. Konať naučene a intuitívne, ako vojaci.
Rýchle reakcie, rýchle podpisy, prvý na križovatke, prvý v „hrobe“ ?
Plachého experiment „Hudba a víno“, ktorý pripravil so svojimi priateľmi - prekonal všetky tieto očakávania. Zlomila sa spoločenská závislosť na mimo - subjektívnych aktivitách, vznikol priestor na pozorné a pokorné vnímanie Plachého obrazov.
Slovenská filharmónia, Slovenské národné divadlo, veľa akcií mimo centra Slovenska dali jeho dielam, ktoré boli súčasťou výtvarnej spolupráce - absolútne nový rozmer len pre vzniknutý časopriestor na ich vnímanie. Obraz, ako súčasť života subjektu. Vznikol v divákovi priestor pre zaradenie výtvarného diela ako harmonickej súčasti ľudskej existencie
Kvalitná hudba, dobré víno a duševná pohoda stavia jeho obrazy do nezabudnuteľného citového sveta každého z nás.
|